Život Prešova
online
online
Arvo Pärt, prorok súčasnej hudby, bude mať 90 rokov
11.09.2025 Celý región
Paide/Bratislava
10. septembra (TASR) - V súčasnosti sa radí medzi najznámejších a
najhranejších hudobných skladateľov. K celosvetovej popularite sa dostal
cez rôzne skladateľské postupy. Jeho rané skladby sú ovplyvnené tvorbou
Dmitrija Šoštakoviča, Sergeja Prokofieva a Bélu Bartóka. Arvo Pärt
Neskôr experimentoval s dvanásťtónovou technikou Arnolda Schönberga,
serializmom a technikou koláže.
Jeho meno sa však spája najmä s minimalizmom, pričom v jeho prípade sa hovorí - keďže sa netají svojou vierou v Boha -, o spirituálnom minimalizme. Napokon sa dopracoval k vlastnému štýlu, ktorý nazval tintinnabuli (zvony, zvončeky).
Medzi jeho najznámejšie skladby patria diela Credo (1968), Fratres (1977), Cantus in Memoriam Benjamin Britten (1977), Tabula rasa (1977), Spiegel im Spiegel (1978), Stabat Mater (1985/2008), Magnificat (1989) či Symfónia č. 4 (2008). V rokoch 2011-2018 a opäť v roku 2022 bol najhranejším žijúcim hudobným skladateľom na svete a v roku 2019 druhým najhranejším po Johnovi Williamsovi.
O svojej skladateľskej metóde uviedol: „Tintinnabuli je jednoduchý spôsob skladania, ale ten najjednoduchší je zároveň ten najťažší. Je to návrat k samotnému jadru, k tichu, k pokore. Je to hľadanie jednoty a zmyslu.“
Vo štvrtok 11. septembra sa svetoznámy estónsky hudobný skladateľ dožíva 90 rokov.
Arvo Pärt sa narodil 11. septembra 1935 v meste Paide. Po rozvode rodičov sa ako trojročný presťahoval s matkou do mesta Rakvere, kde v siedmich rokoch začal navštevovať hudobnú školu, v ktorej sa učil hrať na klavíri. V školskom orchestri hrával na hoboji, v tanečnej kapele zase na bicie nástroje a spieval aj v školskom zbore. Vo veku 17-tich rokov sa prvýkrát predstavil ako skladateľ, keď verejne uviedli jeho skladbu Meloodia.
Od roku 1954 študoval kompozíciu na strednej hudobnej škole v Talline, ale po roku musel štúdium prerušiť, lebo nastúpil na základnú vojenskú službu, počas ktorej pôsobil v armádnej kapele. Po skončení vojenskej služby sa v roku 1956 vrátil k štúdiu kompozície pod vedením skladateľa Velja Tormisa (1930-2017).
O rok neskôr nastúpil na Tallinnské konzervatórium, kde bol jeho učiteľom Heino Eller (1887-1970). V 50. rokoch dokončil aj svoju prvú vokálnu skladbu, kantátu Meie aed (Naša záhrada) pre detský zbor a orchester. Štúdium ukončil v roku 1963.
V rokoch 1958 - 1967 Pärt pracoval ako zvukový režisér v estónskom rozhlase. Od roku 1967 pôsobil ako hudobný skladateľ v slobodnom povolaní. Pärtove vtedajšie avantgardné postupy sa nie vždy stretávali s porozumením sovietskej hudobnej kritiky, podobne ako jeho skladby so sakrálnym odkazom. Samotný Pärt napokon v roku 1980 z Estónska, ktoré bolo vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu, emigroval.
S manželkou Norou a dvomi synmi sa usadil vo Viedni, ale o rok neskôr sa rodina vďaka štipendiu DAAD presťahovala do Berlína, kde Pärt zostal nasledujúce tri desaťročia. V 80. rokoch uzatvoril aj kontrakty s prestížnymi vydavateľstvami ako Universal Edition a ECM Records. V roku 2010 sa vrátil do Estónska, kde v obci Laulasmaa neďaleko Tallinu vzniklo Centrum Arva Pärta.
Pärt patrí medzi skladateľov, ktorých kompozičný jazyk prešiel viacerými premenami, aby nakoniec vyústil do osobitého a individuálneho štýlu. Pre jeho rané kompozície je charakteristický príklon k neoklasicizmu.
V ďalších dielach uplatňoval rôzne kompozičné techniky avantgardy. Ukážkami dodekafónie a serializmu sú diela Nekrológ (1960) či Perpetuum mobile (1963). Technikou koláže zasa zložil v roku 1966 Druhú symfóniu alebo Koncert pre violončelo a orchester „Pro et contra“.
V rokoch 1968 - 1976 zažil tvorivú krízu, počas ktorej sa zaoberal gregoriánskym chorálom, hudbou Notredamskej školy a renesancie. V tomto období vstúpil aj do ruskej pravoslávnej cirkvi. Klavírnou skladbou Für Alina, ktorú uviedol v roku 1976, vytvoril svojský štýl, ktorý nazval tintinnabuli.
V prvých rokoch komponovania v štýle tintinnabuli prevažujú v jeho tvorbe inštrumentálne diela nad vokálnymi či vokálno-inštrumentálnymi skladbami. V roku 1977 dokončil svoje nahranejšie skladby: Fratres, Cantus in Memory of Benjamin Britten a Tabula rasa. V roku 1982 zasa dokončil jedno zo svojich najväčších diel vôbec - Passio Domini nostri Jesu Christi secundum Joannem. Skladba sa považuje za jednu z najlepších príkladov štýlu tintinnabuli.
K inštrumentálnej tvorbe sa intenzívnejšie vrátil po roku 2000, čo sa ukázalo dielami Lamentate pre klavír a orchester (2002), Symfónia č. 4 (2008), Silhouette, (2009/2010) a Sequentia (2014).
Skladby Arva Pärta patria k najznámejším, najhranejším, najvydávanejším i najnahrávanejším dielam súčasnej hudby.
Na otázku Enza Restagna, ako si skladateľ vysvetľuje úspech svojej hudby, Pärt odpovedal: „Je možné, že ľudia, ktorí so záujmom sledujú moju hudbu, dúfajú, že v nej niečo nájdu. Alebo ide možno skôr o ľudí, ktorí tak ako ja niečo hľadajú a pri počúvaní mojej hudby pociťujú, že idú tým istým smerom.“
Jeho meno sa však spája najmä s minimalizmom, pričom v jeho prípade sa hovorí - keďže sa netají svojou vierou v Boha -, o spirituálnom minimalizme. Napokon sa dopracoval k vlastnému štýlu, ktorý nazval tintinnabuli (zvony, zvončeky).
Medzi jeho najznámejšie skladby patria diela Credo (1968), Fratres (1977), Cantus in Memoriam Benjamin Britten (1977), Tabula rasa (1977), Spiegel im Spiegel (1978), Stabat Mater (1985/2008), Magnificat (1989) či Symfónia č. 4 (2008). V rokoch 2011-2018 a opäť v roku 2022 bol najhranejším žijúcim hudobným skladateľom na svete a v roku 2019 druhým najhranejším po Johnovi Williamsovi.
O svojej skladateľskej metóde uviedol: „Tintinnabuli je jednoduchý spôsob skladania, ale ten najjednoduchší je zároveň ten najťažší. Je to návrat k samotnému jadru, k tichu, k pokore. Je to hľadanie jednoty a zmyslu.“
Vo štvrtok 11. septembra sa svetoznámy estónsky hudobný skladateľ dožíva 90 rokov.
Arvo Pärt sa narodil 11. septembra 1935 v meste Paide. Po rozvode rodičov sa ako trojročný presťahoval s matkou do mesta Rakvere, kde v siedmich rokoch začal navštevovať hudobnú školu, v ktorej sa učil hrať na klavíri. V školskom orchestri hrával na hoboji, v tanečnej kapele zase na bicie nástroje a spieval aj v školskom zbore. Vo veku 17-tich rokov sa prvýkrát predstavil ako skladateľ, keď verejne uviedli jeho skladbu Meloodia.
Od roku 1954 študoval kompozíciu na strednej hudobnej škole v Talline, ale po roku musel štúdium prerušiť, lebo nastúpil na základnú vojenskú službu, počas ktorej pôsobil v armádnej kapele. Po skončení vojenskej služby sa v roku 1956 vrátil k štúdiu kompozície pod vedením skladateľa Velja Tormisa (1930-2017).
O rok neskôr nastúpil na Tallinnské konzervatórium, kde bol jeho učiteľom Heino Eller (1887-1970). V 50. rokoch dokončil aj svoju prvú vokálnu skladbu, kantátu Meie aed (Naša záhrada) pre detský zbor a orchester. Štúdium ukončil v roku 1963.
V rokoch 1958 - 1967 Pärt pracoval ako zvukový režisér v estónskom rozhlase. Od roku 1967 pôsobil ako hudobný skladateľ v slobodnom povolaní. Pärtove vtedajšie avantgardné postupy sa nie vždy stretávali s porozumením sovietskej hudobnej kritiky, podobne ako jeho skladby so sakrálnym odkazom. Samotný Pärt napokon v roku 1980 z Estónska, ktoré bolo vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu, emigroval.
S manželkou Norou a dvomi synmi sa usadil vo Viedni, ale o rok neskôr sa rodina vďaka štipendiu DAAD presťahovala do Berlína, kde Pärt zostal nasledujúce tri desaťročia. V 80. rokoch uzatvoril aj kontrakty s prestížnymi vydavateľstvami ako Universal Edition a ECM Records. V roku 2010 sa vrátil do Estónska, kde v obci Laulasmaa neďaleko Tallinu vzniklo Centrum Arva Pärta.
Pärt patrí medzi skladateľov, ktorých kompozičný jazyk prešiel viacerými premenami, aby nakoniec vyústil do osobitého a individuálneho štýlu. Pre jeho rané kompozície je charakteristický príklon k neoklasicizmu.
V ďalších dielach uplatňoval rôzne kompozičné techniky avantgardy. Ukážkami dodekafónie a serializmu sú diela Nekrológ (1960) či Perpetuum mobile (1963). Technikou koláže zasa zložil v roku 1966 Druhú symfóniu alebo Koncert pre violončelo a orchester „Pro et contra“.
V rokoch 1968 - 1976 zažil tvorivú krízu, počas ktorej sa zaoberal gregoriánskym chorálom, hudbou Notredamskej školy a renesancie. V tomto období vstúpil aj do ruskej pravoslávnej cirkvi. Klavírnou skladbou Für Alina, ktorú uviedol v roku 1976, vytvoril svojský štýl, ktorý nazval tintinnabuli.
V prvých rokoch komponovania v štýle tintinnabuli prevažujú v jeho tvorbe inštrumentálne diela nad vokálnymi či vokálno-inštrumentálnymi skladbami. V roku 1977 dokončil svoje nahranejšie skladby: Fratres, Cantus in Memory of Benjamin Britten a Tabula rasa. V roku 1982 zasa dokončil jedno zo svojich najväčších diel vôbec - Passio Domini nostri Jesu Christi secundum Joannem. Skladba sa považuje za jednu z najlepších príkladov štýlu tintinnabuli.
K inštrumentálnej tvorbe sa intenzívnejšie vrátil po roku 2000, čo sa ukázalo dielami Lamentate pre klavír a orchester (2002), Symfónia č. 4 (2008), Silhouette, (2009/2010) a Sequentia (2014).
Skladby Arva Pärta patria k najznámejším, najhranejším, najvydávanejším i najnahrávanejším dielam súčasnej hudby.
Na otázku Enza Restagna, ako si skladateľ vysvetľuje úspech svojej hudby, Pärt odpovedal: „Je možné, že ľudia, ktorí so záujmom sledujú moju hudbu, dúfajú, že v nej niečo nájdu. Alebo ide možno skôr o ľudí, ktorí tak ako ja niečo hľadajú a pri počúvaní mojej hudby pociťujú, že idú tým istým smerom.“
www.ZIVOTPO.sk
